Minúšik sa narodil 6.4.2005 ako jedno z deviatich šteniatok maminy Diany (BORGIA z Panských lesú). Našťastie boli iba traja psíkovia – Karamel, Churchill a Mini. Keďže Karamel bol tmavší a mal fliačik, výber sa nám zúžil na dvoch. Poprosili sme Martina (chovateľa) aby nám šteniaka vybral on, no akoby náhodou mal v tej dobe Churchill tipel na hlave, takže sa v podstate Mini vybral sám.

Boli sme si pre neho skoro ráno, aby si na nás cez deň zvykol a v noci neplakal. Prvú noc spal v kuchyni v pelechu a ja vedľa neho v spacáku. Bol zlatučký, asi dva – tri krát sa v noci snažil dostať ku mne do spacáku, ale ja som ho vždy dala pekne naspäť do pelechu. Nejako pochopil situáciu a potom už iba vykukoval z pelechu či som tam a ďalej spokojne spinkal. Postupom času sme pochopili, že sme boli optimisti, keď sme si mysleli, že Mini bude mať svoje „miesto“ v kuchyni. Vždy na noc sme sťahovali pelech do spálne a ráno do kuchyne, až sme si povedali, že stačilo a pelech ostal natrvalo v spálni. Doteraz je pre neho spálňa najobľúbenejším miestom.

Tak ako nám Minúšik rástol, tak sa zväčšovala aj veľkosť betónovej plochy v kuchyni – Mini si totiž zaumienil, že tých pár hodín, čo bol občas sám doma (keďže Mišo pracuje zväčša z domu), si musí nejako vyplniť a tak s radosťou vytrhával linoleum z podlahy. No a sem tam trochu ohlodal aj kuchynské dvere, takže čakáme, kedy z nich vypadne tá sklená výplň. Ono sme ho totiž začali zatvárať do kuchyne, lebo si nevážil priestor, ktorý mal k dispozícii a začal nahlodávať Mišovu srdcovku – kreslo po opapovi, ktoré je mimochodom staršie ako my. Trochu si pritom aj „pospevoval“ – susedia sa až na výnimky tvárili celkom milo. Vďaka tomu, že sme všetko čo sa dalo z kuchyne vypratali, škody neboli až také strašné. No a potom nastal deň „D“ – vyskúšame Miniho nechať samého doma. Už si ani nespomínam, koľko mal vtedy mesiacov. Tŕpli sme, ale čuduj sa svete, nič sa nedialo. Všetko bolo na svojom mieste, dokonca sa ani diera v podlahe nezväčšila. Odvtedy akoby uťalo – žiadne šklbanie linolea (asi uznal, že diera na pol kuchyne stačí), žiadne okusovanie dverí, no jednoducho nič. Minúšik nám dospel.

Výcvik základnej poslušnosti napredoval rýchlo, nakoľko sú vyžliaci veľmi učenliví a úplatní. Postupne sme sa začali spolu s ostatnými súrodencami a vyžlokamarátmi zoznamovať aj so zverou. Chodili sme spolu na inštruktáže, hľadali sme informácie na internete, vypytovali sa skúsených cvičiteľov a hlavne sme doma donekonečna trénovali. Až sme sa dostali na prvé skúšky – Skúšky vlôh stavačov........ Ale o tom neskôr.
Samozrejme, že sme sa aj zabávali – chodili na spoločné prechádzky s našimi kamarátmi, chodili za Mackom a na rôzne výlety. Môžete si z nich pokukať rôzne fotečky. Okrem nich si môžete pozrieť aj fotky z výstav, na ktoré sme chudáčika Miniho vláčili už od detstva.

V súčasnosti je Mini už dospelé psisko, ktoré máme strašne radi a ktoré nám našu lásku 100násobne opätuje.